Ktorý štátny sviatok považujem za najvýznamnejší? Nedá sa dobre odpovedať, významné sú všetky. Ale z osobného hľadiska je pre mňa najdôležitejší 17. november 1989. Oslobodenie od komunistickej totalitnej diktatúry prinieslo (nielen) pre moju generáciu slobodu a demokraciu. Možnosť uskutočniť svoje priania, naplniť svoje ambície, prevziať zodpovednosť a vziať svoj osud do vlastných rúk. Naša krajina sa vracala „do Európy“, ale postupne aj k stratenej prosperite.
Od novembra 1989 ubehlo už 33 rokov. V našich dejinách nezvyčajne dlhé obdobie slobody a mieru. Máme za sebou už tri štvrtiny času, počas ktorého tu panovali komunisti so svojím zločinným režimom. Je to dlho, ale pre niektoré ciele našej spoločnosti ešte nie dosť dlho.
Zdroj: TASR
Mnohí sociológovia a historici zastávajú názor, že masový odpor proti komunizmu na konci osemdesiatych rokov bol okrem iného spôsobom stále viditeľnejším hospodárskym a sociálnym zaostávaním našej krajiny za Západom. Bolo to o to zreteľnejšie, že komunisti ovládli krajinu, ktorá v medzivojnovom období patrila k najrozvinutejším na svete. Preto aj napriek všetkému útlaku, brutalite, politickej vražde a všetkej manažérskej neschopnosti „kádrov“ sa naša priemyselná produkcia a do istej miery aj životná úroveň ešte v prvej polovici šesťdesiatych rokov mohla blížiť demokratickým krajinám.
Prvorepublikové dedičstvo ale nestačilo večne, preto sa nožnice medzi kapitalistickou prosperitou a socialistickou realitou stále rýchlejšie roztvárali. V roku 1989 sme boli zaostalou krajinou, ktorú čakalo veľa práce.Napriek všetkej kritike ponovembrového obdobia, ktorá je teraz v móde, podala naša spoločnosť pozoruhodný a obdivuhodný výkon. Došli sme veľmi ďaleko, ale nemôžeme si dovoliť zastaviť sa.
Pamätám si na vášnivé debaty z tej doby, ako dlho nám bude trvať, kým doženieme Západ. A priznajme si, že tým boli v ekonomicko-sociálnej oblasti pre nás vždy predovšetkým krajiny ako Rakúsko, Nemecko či Švajčiarsko. Vysoká latka, ale vzhľadom na prvorepublikové postavenie pochopiteľná. Desať rokov, hovorili optimisti. Bude to trvať najmenej jednu generáciu, hovorili tí realistickejší. Len veľmi málo z nás by pripustilo, že ani za tridsaťtri rokov tieto krajiny nedoženieme.
Áno, potrebujeme štyri desiatky rokov, takú dobu, počas ktorej trval komunistický režim, aby sme jeho devastujúce účinky úplne prekonali a vyrovnali sa najúspešnejším krajinám. Aby sme sa vrátili do postavenia, ktoré sme kedysi mali.
Obavy sú namieste. Parametre štátneho rozpočtu na budúci rok, ktorý predložila vláda, ale aj množstvo medzinárodných porovnaní naznačujú, že teraz skôr stagnujeme, alebo dokonca nenápadne strácame dych v tých oblastiach, ktoré sú pre budúcu prosperitu a schopnosť konkurencie určujúce. Klesáme aj v oblasti ochrany malých investorov alebo napríklad získavania stavebného povolenia. Máme príliš nízke mzdy. Stále väčším problémom je tiež nedostupné bývanie, zlá dopravná infraštruktúra, postupné znižovanie kvality vzdelávania a samozrejme rastúca byrokracia.
Vieme rozpoznať marketingové triky od skutočnej politiky? Budeme pracovať na tom, aby sme do desiatich rokov boli medzi najvyspelejšími krajinami sveta? Alebo budeme len snívať o tom, čo za desať rokov začneme robiť? Sme schopní urobiť v nasledujúcich rokoch tento rozhodujúci skok a prekonať priekopu, ktorú našu krajinu ešte delí od tých najúspešnejších?
Odpoveď TU