Pád režimu Bašára Asada v Sýrii je priamym dôsledkom toho, že Rusko začalo vojnu na Ukrajine. Putin sa zapíše do dejín ako politický skrachovaný, ktorý okrem toho, že vo svojej krajine zaviedol tyraniu, nielenže nedokázal dosiahnuť svoje ciele v ukrajinskej vojne, ale stratil aj vplyv na svojich „tradičných“ ruských spojencov. Srbsko, Arménsko a aj v Sýrii.
Keď Putin v roku 2015 začal so svojou intervenciou v Sýrii, stanovil si niekoľko politických a vojenských cieľov. Ruské jednotky mali v prvom rade chrániť Asada, ktorý bol v skutočnosti jediným a posledným spojencom Ruska na Blízkom východe. Vďaka základni Taurus v Sýrii mali Rusi aj priamy prístup k Stredozemnému moru, ako aj priamu cestu do Červeného mora a Perzského zálivu. Sýrska operácia bola dôležitá aj z propagandistických dôvodov, ukázala „silu“ ruských vojakov a „moderné“ zbrane, ktoré používajú.
Dopadla z toho jedna veľká katastrofa. Putin zapojením sa do totálnej vojny na Ukrajine vyčerpal ruské vojenské zdroje a už nedokázal dostatočne podporovať Asada. Navyše, ruské jednotky operujúce v Sýrii boli opakovane využívané ako rezervoár zdrojov na podporu operácií na ukrajinskom fronte, čo sa teraz skončilo.
Teraz sa Rusi pravdepodobne budú musieť stiahnuť z oboch základní, ktoré sa v súčasnosti používajú v Sýrii: prístav Tartus a letisko Khmeimim (hoci Kremeľ to zatiaľ vylučuje) a úplne zmeniť taktiku svojich námorných síl v tejto oblasti sveta. (stratia jediné miesto, kde by ich mohli tankovať a obsluhovať). Preto finančné prostriedky, ktoré boli predtým vyčlenené na výstavbu a údržbu týchto základní, ako aj na udržanie Asadovho režimu, boli nenávratne premrhané.
Sýria sa tak stala akousi „čerešničkou na torte“ politického rúhania Vladimíra Putina. Putin už prehral vojnu na Ukrajine bez toho, aby tam dosiahol akýkoľvek zo svojich cieľov , a teraz pomaly stráca skutočný vplyv na situáciu v tak dôležitom regióne, akým je Blízky východ. Samozrejme, že „Putinova porážka“ neznamená porážku Ruska, vojensky. Z politického hľadiska však ruský prezident nedosiahol nič z toho, čo si predtým zaumienil dosiahnuť.
Nepodarilo sa mu prevziať Kyjev, vytvoriť z Ukrajiny niečo ako Bielorusko a potom ho absorbovať do Ruskej federácie. Namiesto toho dosiahol úplne opačný efekt. Z krajiny so spoločnosťou z veľkej časti zviazanou s Ruskom vytvoril nenávistný štát, v ktorom sa s každým Rusom zaobchádza ako s jeho najväčším nepriateľom. Ukrajina sa navyše vďaka Putinovi stala silným národným štátom so spoločnosťou zjednotenou v boji, hrdou na svoj pôvod, ktorá si momentálne nevie predstaviť inú budúcnosť ako s Európskou úniou a NATO.
Nepodarilo sa ani oslabiť sily NATO na ruských hraniciach. Namiesto demilitarizácie východného krídla, ktorú požadoval Putin, sa krajiny NATO začali rýchlo zbrojiť a prideľovali armáde stále viac zdrojov. A na východnom krídle samotného NATO sa zvýšil počet amerických a západoeurópskych vojakov. A v tomto prípade Putin útokom na Ukrajinu nedosiahol to, čo si predtým zaumienil.
Ruský diktátor tiež nedokázal rozdeliť západný svet. Napriek situácii v Maďarsku a politickým otrasom v Rakúsku, na Slovensku, v Rumunsku a Taliansku začali západné krajiny prakticky jednomyseľne (okrem Maďarska) pomáhať bojujúcej Ukrajine a posielať jej všetko potrebné na prežitie ruského útoku. Uvalili tiež veľmi zaťažujúce politické a ekonomické sankcie voči Ruskej federácii a na svoje územie prijali státisíce ukrajinských utečencov.
Dôležité je, že spustením vojny na Ukrajine Putin odhalil svoju pravú tvár agresora a zločinca. Zo „štamgastu salónu“ sa stal „politický vyvrheľ“, o ktorom je už známe, že je klamár a osoba stíhaná za vojnové zločiny. Obavy z Putinových agresívnych akcií viedli k vstupu do NATO v akejsi sebaobrane ďalších dvoch krajín: Fínska a Švédska, ktoré predtým vyhlásili neutralitu, a zmenili svoj prístup k Rusom: Moldavsko a Srbsko. O to viac, že európske krajiny ukázali, ako sa môžu osamostatniť od ruskej ropy a plynu, čím sa geopolitický vplyv Ruska znížil prakticky na nulu. A to všetko sa „dosiahlo“ vďaka Putinovi.
Lúpeže, znásilnenia, vraždy, beštialita a vojnové zločiny – to všetko sa stalo trvalou črtou nielen vojakov ruských ozbrojených síl, ale aj vojakov Červenej armády – predtým propagovaných ako osloboditelia Európy. Tento spôsob nazerania na históriu sa vďaka Kremľu už nikdy nevráti. Podobne sa zmenilo aj hodnotenie taktiky ruských vojsk, ktorých jedinou silnou stránkou je vo väčšine prípadov silná delostrelecká paľba, masívne nálety a „mäsité“ priame útoky bez ohľadu na vlastné straty, čo je prakticky kdekoľvek v civilizovanom svete neprijateľné.
Výborne zhrnuté fakty. To, že je Putin zvrhlý... ...
Presne ako hovori antipravda. Neverim že... ...
nenazval by som to analyzou skor primitivnou... ...
Ďalšia spolupráca Ruskej federácie v oblasti... ...
povedzte autorovi niekto, nech vráti diplom a... ...
Celá debata | RSS tejto debaty