repetent

(od slova behavior = správanie)

Predpokladá sa, že naše rozhodnutia sú logické a rozumné.

Aj keď z času na čas urobíme zlé rozhodnutie, z pohľadu štandardnej

ekonómie sa z chyby rýchlo poučíme, či už sami alebo pomocou „trhových

síl.“ Na základe týchto predpokladov robia ekonómovia ďalekosiahle

závery o všetkom od nákupných trendov cez zákony až po verejné politiky.

Všeobecný predpoklad, že sme v zásade racionálne bytosti. Shakespearovmu popisu ľudí v pasáži „Aké majstrovské dielo je človek!“. Pravda je , že nie sme vznešení myslením, ani neobmedzení v schopnostiach, ale že sme skôr dosť slabí v chápaní.

Ale ako ukazujú výsledky tisíce výskumov, pri rozhodovaní sme oveľa menej rozumní, ako predpokladá štandardná ekonomická teória. Naše nerozumné správanie nie je ani náhodné a ani nezmyselné – je systematické a predvídateľné. Všetci robíme tie isté chyby znovu a znovu, pretože náš mozog je tak nastavený.

Nebolo by teda rozumné štandardnú ekonómiu pozmeniť a odpútať sa od naivnej psychológie, ktorá často zlyháva v testoch rozumu, introspekcie a v prvom rade empirického skúmania?

Nedávala by ekonómia oveľa väčší zmysel, keby bola založená na tom, ako sa ľudia skutočne správajú a nie na tom, ako by sa správať mali?

zdroj: https://index.sme.sk/c/20893104/nie-sme-taki-racionalni-ako-si-myslime.html

Táto jednoduchá myšlienka je základom behaviorálnej ekonómie, nového vedného odboru, ktorý sa zaoberá (úplne intuitívnym) poznaním, že ľudia sa nesprávajú vždy racionálne a že vo svojich rozhodnutiach často chybia.

Pohľad štandardnej ekonómie aj Shakespeara na ľudskú povahu je

optimistickejší, keďže predpokladajú, že naša schopnosť rozumne uvažovať

je neobmedzená. Behaviorálna ekonómia, keďže priznáva ľudské

nedostatky, je oproti tomu deprimujúcejšia, pretože ukazuje, že za svojimi

ideálmi zaostávame. Zistiť, že v osobnom, profesionálnom a spoločenskom

živote všetci neustále robíme nerozumné rozhodnutia, môže byť skutočne

deprimujúce. Ale má to aj svetlú stránku. Ak robíme chyby, znamená to,

že existujú aj spôsoby, ktorými môžeme svoje rozhodnutia zlepšiť.

Podľa predpokladu

štandardnej ekonómie sú všetky ľudské rozhodnutia rozumné a poučené,

motivované presnou koncepciou hodnoty všetkých tovarov a služieb a

množstvom šťastia (úžitku), ktoré tieto rozhodnutia vyprodukujú.

Pri takomto predpoklade sa všetci na trhu snažia maximalizovať profit a

optimalizovať svoje zážitky.

Naproti tomu behaviorálni ekonómovia veria, že ľudia vo svojom

prostredí podliehajú vedľajším vplyvom (nazývame ich efekt kontextu),

vedľajším emóciám, krátkozrakosti a iným formám iracionálnosti.

Napríklad pýtať sa, prečo si Slováci nesporia dosť na dôchodok, je

z perspektívy štandardnej ekonómie zbytočné. Ak všetci robíme správne,

poučené rozhodnutia v každej oblasti života, sporíme si presne takú sumu,

akú si sporiť chceme. Možno si nesporíme dosť, pretože nám je budúcnosť

ukradnutá, pretože sa tešíme na chudobu na dôchodku, pretože čakáme,

že sa deti o nás postarajú, alebo preto, že dúfame, že vyhráme v lotérii –

existuje veľa možných dôvodov. Moja pointa je, že z pohľadu štandardnej

ekonómie si sporíme správnu sumu v súlade s našimi preferenciami.

Ale z pohľadu behaviorálnej ekonómie, ktorá nepredpokladá, že ľudia

sú rozumní, je úplne pochopiteľné, že si na dôchodok nesporíme dosť.

Výskum dokonca poukazuje na mnohé možné dôvody. Ľudia odkladajú

veci na neskôr. Nedobre chápu, čo ich to bude stáť, ak si sporiť nebudú, a

nechápu ani výhody sporenia. (O koľko by sa váš život v budúcnosti

zlepšil, keby ste si každý mesiac v nasledujúcich dvadsiatich rokoch

odložili na dôchodkový účet tisíc Euro?). Ľudia, ktorí všetko investujú

do luxusného domu, ľahko uveria, že sú bohatí. Vytvoriť si spotrebiteľské

zvyky je ľahké, no zbaviť sa ich je už ťažšie. A to zďaleka nie sú všetky

dôvody.

Na ilustráciu môžeme použiť aj optický klam. Rovnako ako podliehame

optickým klamom, podliehame aj „rozhodovacím klamom“ mozgu. Tým

chcem povedať, že naše optické a rozhodovacie pole sa k nám dostáva

prostredníctvom zraku, sluchu, čuchu a hmatu, nad ktorými panuje mozog.

Kým informácie pochopíme a spracujeme, už nemusia byť verným

odrazom reality. Sú skôr znázornením reality a my na tomto znázornení

zakladáme naše rozhodnutia. Sme z princípu odkázaní na nástroje, ktoré

nám dala príroda, a náš prirodzený spôsob rozhodovania závisí od kvality

a presnosti týchto nástrojov.